Maroko plné prekvapení a výziev

Po troch mesiacoch strávených na marketingovej stáži v Maroku som sedela na letisku v Casablance. Predo mnou celodenná cesta domov na Slovensko, ktorá sa začala štvorhodinovým meškaním lietadla. Keďže Maroko vás dobre pripraví na rôzne prekvapenia v živote, brala som tento fakt úplne normálne a tešila som sa na let malým 19-miestnym lietadielkom z Casablancy do Lisabonu. Na letiskovú lavičku si ku mne sadla žena v krásnom kaftane spolu s jej malým synom. Nič mi nepovedala, len z ničoho nič z tašky vybrala moju obľúbenú tradičnú marockú sladkosť, ktorú sme zvykli jesť každý deň (presnejšie noc) počas ramadánu a podala mi ju, akoby to bolo to najbežnejšie na svete. Keďže jedlo z rúk Maročanov sa len ťažko odmieta, povedala som…“óóó… chebbakia (tak sa tá sladká cukrovinka volá), shukran (ďakujem).“ Na čo sa ma po francúzsky s očividným prekvapením spýtala: „Vy ste z Maroka?“ Povedala som, že nie…, ale aj tak som mala pocit, že som tam našla svoj druhý domov a opäť mi potvrdila, ako sú Maročania neuveriteľne pohostinní. V Casablance som pracovala na britskej univerzite (SIST Sunderland University), kde som mala na starosti marketing, organizovanie letných podujatí, tvorbu kampane, propagáciu a projekt pre stredoškolákov. Najlepším pocitom pre mňa bolo vidieť svoje výsledky. Naučila som sa veľa nových vecí. Pracovať v inom kultúrnom prostredí, byť kreatívna pri riešení problémov, naučila som sa komunikovať s rôznymi ľuďmi a prekonávala som samu seba. Vďaka projektu, ktorý som mala na starosti som mohla spolupracovať s tímom ôsmich ďalších stážistov rôznych národností. Bolo úžasné vidieť, aký obrovský záujem majú Maročania spoznávať iné kultúry a takisto to, že majú stredoškoláci záujem učiť sa o líderstve, rôznych zručnostiach a o biznise počas svojich prázdnin. Okrem Maročanov a kolegov z projektu som spoznala ľudí z celého sveta, ďalších stážistov z iných projektov a iných firiem. Spolu sme cestovali, bavili sa, získavali zážitky na celý život – medzi tie najvýraznejšie zážitky z cestovania patrí noc na Sahare, kde sme sa prepravili na ťavách a spali pod holým nebom s miliónmi hviezd a tichom, ktoré si zvlášť vážite ak žijete v rušnej Casablance. Z tohto výletu mám niekoľko zistení. Aj na púšti, a teda uprostred ničoho, môžete nájsť zatúlané mačky, ktoré by vám rady zjedli tajine (tradičný názov pre formu na varenie, podľa ktorej nazývajú aj jedlo). Druhý fakt. Existuje púštna ryba, ktorú však len ťažko zastihnete, ale vraj sme videli jej stopy v piesku. Fakt tretí. Dosť mi odľahlo, keď som zistila, že ťavy sú dosť pomalé, dosť lenivé a nesamostatné na to, aby s vami ušli do púšte.

Nášho sprievodcu Saharou sme stretli náhodou, na festivale africkej hudby – Gnaua v Essaouire, v jeho berberskom obchodíku s bižutériou. Okrem púšte nás zobral aj do neďalekého mesta Tinghrir, ktoré je v údolí nádherných hôr pohoria Atlas. Okrem toho som mohla vďaka stáži skúsiť surfovanie, plávanie v oceáne, spoznala som marockú kultúru, videla som vodopád bez vody v oblasti Immouzer, modré mesto Chef Chauen, jazdila som na koni v Ifrane, bola som na centrifuge v Rabate, ochutnala som kaktusové ovocie, tzv. berberské figy a dokonca aj slimáky! Zažila som ramadán, úžasné stretnutia a rozhovory s náhodnými ľuďmi (niekedy aj v marockej arabčine so slovnou zásobou desiatich slov 😀 ), nakupovanie na obrovských tradičných trhoch, napínavé cesty taxíkmi, a dokonca som mala možnosť zaspievať si v rockovom bare s marockou kapelou.

Na stáži je naozaj možné všetko. Stáž mi ukázala ako sa dá žiť inak, ako si treba užívať každý jeden deň. Dala mi pracovnú skúsenosť, kamarátov z celého sveta a momenty, na ktoré nikdy nezabudnem.

– Katarína, Maroko, Global Talent

Ukrajina – odlišná kultúra „za rohom“

Ahojte, volám sa Mišo a v lete som sa zúčastnil šesťtýždennej stáže v rámci programu Summer language school, ktorý prebiehal v meste Černovice na juhozápade Ukrajiny. Mojou úlohou bolo čo najlepšie poskytnúť študentom základy anglického jazyka, o čo som sa snažil najlepšie ako som vedel. Prvé dni to bolo náročné, pretože ešte nikdy v živote som nebol na druhej strane triedy, a síce v pozícii učiteľa. Bolo to však veľké plus, pretože som sa mohol vcítiť do kože človeka, na ktorom po zavretí dverí miestnosti spočinie veľa párov očí a zrazu sa musí plne sústrediť. Časom sa ale atmosféra uvoľnila a už to išlo ľahšie, medzi študentmi som si našiel nových priateľov, tak ako aj na pobočke AIESEC v Černoviciach.

Spoznal som veľa nových ľudí, nádherné mesto ma očarilo jeho krásou a kultúrou, na každom kroku boli priateľskí, príjemní ľudia a pre mňa jedno z najväčších pozitív ako som už vyššie spomenul – dalo mi to veľa skúseností do života čo sa týka ako jazykov, komunikácie s novými ľuďmi, spoznávanie novej kultúry, ktorá verte mi, bola mierne odlišná od tej slovenskej, hoci je Ukrajina len tu „za rohom“.

Spolu so mnou tam boli ďalší traja stážisti, a to Sebastian z Kolumbie, Sheng  (bola rada, keď sme ju volali Lotus) z Číny a Yair z Mexika (pričom na prvý pohľad by človek povedal, že je Yair z Indie alebo Pakistanu, hold, aj preto je cestovanie jedna z najzaujímavejších vecí v živote, a to, že stretávate rôznych ľudí z rôznych krajov). Som rád, že som ich všetkých spoznal a zároveň sme si sľúbili, že sa ešte niekedy stretneme, a to i s ľuďmi z tamojšieho AIESEC, ale sami sme všetci vedeli, že je to viac-menej nereálne.

Zážitkov mám odtiaľ veľa. Jedným z nich bolo aj cestovať každé ráno v 30-stupňových horúčavách v Maršrutke, čo je krátky spravidla žltý autobus, ktorý bol preplnený ľuďmi. Dobrodružstvo spočívalo najmä v tom, že šoféri jazdili ako vo filme Rýchlo a zbesilo. Šofér mal v hlave nastavený multitasking, tzn. vedel sa naraz sústrediť na jazdu pred sebou, vydávať mince cestujúcim, hovoriť do telefónu aj s cestujúcim vedľa neho a zároveň trúbiť na ostatné vozidlá v premávke. Hotové dobrodružstvo.

Po stáži som na rozdiel od mojich kolegov (stážistov) už veľa po Ukrajine necestoval, išiel som len do Ľvova a odtiaľ naspäť domov cez Poľsko. Ľvov je nádherné mesto vysoko ovplyvnené jeho históriou, v ktorom sme strávili tri dni, po ktorých som sa po niečo viac ako šiestich týždňoch s novými priateľmi, s ktorými som bok po boku strávil pekné a zaujímavé chvíle, rozlúčil a vrátil sa domov.

Vrelo odporúčam hocikomu vydať sa na takúto stáž, kto chce vidieť svet vlastnými očami a inšpirovať sa všetkým tým, čo je tam vonku. Určite to stojí za to.

– Michal, Ukrajina, Global Volunteer

Moje čínske „Dare to Dream“

O organizácií AIESEC som sa dozvedela pred rokom. Hneď ako som zbadala ponuku kultúrnych stáží, mi bolo jasné, že ak takú šancu nevyužijem, tak to budem v budúcnosti veľmi ľutovať. Okamžite mi bolo jasné aj to, že chcem kultúrnu stáž absolvovať v krajine, ktorej kultúra je úplne odlišná od tej európskej. Voľba preto padla na Čínu, kde sa mi aj podarilo stáž získať a do najľudnatejšej krajiny sveta som cestovala plná očakávaní. O ľuďoch sa hovorí, že sú veľmi pohostinní a tvrdo pracujúci a o krajine, že má krásnu prírodu, avšak znečistené ovzdušie. Nevedela som sa dočkať, kedy to budem môcť všetko vidieť.

Po nekonečnom lete do Pekingu ma ešte čakala cesta autobusom do mesta Tian Jin, asi dve a pol hodiny cesty od Pekingu. Hneď ako som vyšla na ulicu, ovalilo ma neskutočné teplo spojené s vlhkosťou a ťažký vzduch zamorený smogom. Asi najhoršia kombinácia aká sa môže naskytnúť. To, že v Pekingu a iných veľkých čínskych mestách je smog som vedela, avšak nachádzať sa priamo na takom mieste bol veľký šok. Už úplne chápem prečo tam väčšina ľudí bez rúška ani nevyjde na ulicu. I keď na mňa Čína neurobila najlepší prvý dojem, netrvalo dlho a môj názor sa úplne zmenil.

V meste Tian Jin ma čakalo dievča z hosťovskej rodiny, kde som strávila 4 dni. Tieto dni sme sa prvýkrát stretli vštci stážisti a venovali sa príprave nášho projektu. Moja hosťovská rodina boli asi tí najmilší ľudia, akých som si mohla želať. Správali sa ku mne ako k vlastnej dcére, takže to, že Číňania sú veľmi pohostinný národ sa mi potvrdilo viac ako som si dokázala predstaviť.

Po 4 dňovej príprave sme sa vydali do provincie Inner Mongolia, kde sa mal realizovať náš projekt „ DARE TO DREAM.“ Išlo o projekt na strednej škole v meste Xillinhot. Cieľom projektu bolo povzbudiť deti, aby sa nebáli snívať a ísť si za svojimi snami, predstaviť im odlišné kultúry a zvyky, pomôcť im stanoviť si do budúcna ciele a motivovať ich. Každý stážista dostal na starosti jednu triedu s asi 40timi deťmi, ktorým sme sa stali akoby „triednymi učiteľmi“ a každý deň sme s nimi mali vyučovanie. Poobede sme si triedy medzi sebou navzájom menili. Ešte nikdy som nevidela také nadšenie detí z cudzincov. Obzerali si nás, fotili sa s nami, akoby sme boli hviezdy. Myslela som, že obrovská krajina ako Čína je plná turistov a cudzincov, avšak ani zďaleka som netušila, že v tejto oblasti Číny väčšina detí ešte cudzincov nikdy nevidela. Nikdy som nevidela ani také obrovské nadšenie detí, učiť sa niečo nové. Pozorne počúvali každé moje slovo, takže moje obavy o disciplínu na hodinách boli zbytočné.

Najväčším prekvapením bolo pre mňa rozprávanie týchto detí. Nikdy som netušila aký ťažký život má žiak strednej školy v Číne. Deti tu chodia do školy od 7ej ráno do 9ej večer, dokonca aj počas soboty. Jediným voľným dňom je nedeľa, avšak aj tú spravidla strávia robením si domácich úloh. Počas leta majú prázdniny len pár týždňov a dokonca aj počas nášho letného tábora, keď sme skončili s poslednou hodinou o 6tej večer, išli všetky deti na večeru a potom späť do tried, kde si do pol 10tej večera robili prázdninové úlohy, ktorých množstvo sa dá prirovnať k množstvu učiva na našej maturite, a to sú, opakujem, len prázdninové úlohy.

Bola som veľmi šokovaná akú disciplínu tieto deti majú. O to viac som pochopila aký veľký význam má náš letný tábor a aký veľký vplyv na tieto deti my stážisti máme. Mnohé sme motivovali k tomu, aby cestovali a nebáli sa vybrať si do budúcna to, čo ich baví, nie to, čo od nich očakáva spoločnosť. Takisto som pochopila, že hoci sa sťažujeme na naše školstvo a celý systém, v skutočnosti môžeme ďakovať, že, žijeme v Európe, kde počas dospievania máme čas venovať sa mnohým iným veciam, nielen škole.

Počas trvania tábora sme si vytvorili s deťmi krásny vzťah. Doteraz som v kontakte s viacerými žiakmi a stážistami, s ktorými sme tvorili skvelý tím. Pri odchode nezostalo ani jedno oko suché a čas, ktorý sme strávili na letnom projekte bol pre každého veľmi výnimočný. Pre mňa boli dni v Číne jedno z najkrajších období v živote. Pomohla som nielen nasmerovať deti k svojim snom, ale hlavne aj oni mi ukázali, čo ma v živote skutočne baví a napĺňa.

Slová, že to bola skúsenosť, ktorá vám zmení život som videla skoro pri každom takomto blogu týkajúceho sa AIESEC stáže. Až v Číne som však pocítila skutočný význam týchto slov. Je však na každom z nás, či sa odváži vystúpiť zo svojej zóny komfortu a zažiť podobné dobrodružstvo, ktoré človeku otvorí oči a úplne zmení jeho pohľad na svet.

– Hana, Čína, Global Volunteer

Rusko – majestátna krajina plná rozporov

Rusko by som mohla zhodnotiť troma slovami – majestátna krajina plná rozporov, kaviáru a vodky.  Moja stáž bola konkrétne v „malom“ dvojmiliónovom mestečku zvanom Rostov-on-don, ktoré je preslávené broskyňami (tie však neboli len na zemi, ale prilepené aj na našich putovných topánkach). Kedysi to bolo vraj najnebezpečnejšie mesto Ruska, čo sme sa dozvedeli od miestnych pri pohári sektu (kód pre vodku). Naše prvé dni boli sprevádzané rozličnými pocitmi, ktoré sme spracovávali so smiechom, pretože sme postupne objavovali náturu ruského ľudu a ich tradície. Ako jeden z mnohých príkladov môžem uviesť  rannú prechádzku časťou mesta, v ktorej sme bývali a počas ktorej sme zrazu zbadali starého pána ako robí work out na detskom ihrisku, stretli sme staré dámy v klasickom oblečení, ale rovnako kde-tam stála obrovská vila so zaparkovaným nablýskaným autom ako keby bolo len vytrhnuté a omylom umiestnené do tejto časti mesta.

Pred cestou na stáž som si „vygooglila“ mnoho informácií, ale viete ako to býva. Kultúrny šok prišiel tak či tak a ja som sa pustila od objavovania nefalšovanej ruskej kultúry. Predsa takto si vytvárate vlastné zážitky a vlastné príbehy. A náš vlastný príbeh začal hneď potom, čo sme spoznali nášho buddyho, u ktorého sme bývali v  malinkom jednoduchom domčeku.  Napriek obavám, že Rusi budú chladní a nedôverčiví, ako sa o nich hovorí, nás veľa krát potešili širokými úsmevmi, čo nás len zahrialo na duši.

Ako vyzeral náš prvý týždeň plný spoznávania? Varili sme si tradičné jedlá a ochutnávali sme ruské sladkosti a prvýkrát pili kvas nazývaný aj „ruská cola“ – prírodný osviežujúci nápoj, ktorý je predávaný v stánkoch a robený ručne. Ide o spojenie chuti čierneho piva, kofoly a kombuche (kvasený nápoj z čajovej huby). Hoci to pre nás  nebola prirodzená chuť, po prehliadke mesta na bicykloch nás to dokonale osviežilo. Po všetkých zoznamovacích večierkoch, karaoke akciách a iných večerných prechádzkach po meste,  nastal čas rozdeliť sa a putovať do jednotlivých campov pre deti, s ktorými sme mali pracovať.

V campe to bolo rôzne. Niekedy nám dali najavo, že sme cudzinci ale dostalo sa nám aj veľa pochvaly a dospeli sme k vzájomnému porozumeniu. Ďalším problémom bol aj počiatočný strach samotných detí,  práve z toho, že sme cudzinci a predstavujeme niečo neznáme, niečo s čím sa ešte nestretli a nevedeli ako majú reagovať. Avšak netrvalo dlho a jazyková bariéra a ich nedostatok znalosti angličtiny neboli žiadnou prekážkou a deti nás začali rešpektovať a začali nachádzať chuť do učenia angličtiny hravou formou.  Bolo úžasné pozorovať aký vplyv sme na deti mali a ako veľmi túžili tráviť čas práve s nami – s piatimi cudzincami.

Musím povedať, že práca s deťmi je vyčerpávajúca, ale zároveň obohacujúca. Neučili sme len my ich, ale veľakrát sme sa učili my od nich. Detské vnímanie sveta a nevinnosť, ktorú sme videli nás mnohokrát prinútila premýšľať nad nami samými. Po troch týždňoch však naša práca v campe pomaly končila a my sme si uvedomili, že sa musíme pobrať späť do reality. Cestou sme spomínali ako sme sedeli na pláži a smiali sa nad bizarnosťou, ktorú sme mali pred sebou – traktor v mori, ktorý ťahal loď, dievča, ktoré jazdilo po pobreží a šlo sa spolu s koňom osviežiť do mora, čajky, ktoré nám neustále pílili uši a mnoho ďalších príbehov.

Naša pôsobenie v Rusku však nekončilo a my sme sa rozhodli, uskutočniť cestu – Moskva-Petrohrad-Sochi. Napriek tomu, že v Rusku radi obľubujú vetu – „it’s Russia“ ako vysvetlenie na všetko nevysvetliteľné, cestovanie bolo nezabudnuteľné.

Na záver by som rada dodala jeden citát od Abrahama Lincolna: „Nezáleží na počte rokov, ktorých ste sa dožili, ale na rokoch, ktoré ste naozaj žili.“  A môžem povedať, že  práve toto obdobie strávené v Rusku bolo tým kedy sme žili naplno.

– Beáta, Rusko, Global Volunteer

Venezuela – Malé Benátky Karibiku

Keď sa povie slovo Venezuela, asi každému napadnú nasledovné veci: najkrajšie ženy (najviac Miss Universe), rozprávkové pláže v Karibiku a Hugo Chávez. Nebudem rozprávať o mojich 3 mesiacoch, toľko myšlienok by sa nedalo dať na tento papier. Cieľom mojej výpravy do Latinskej Ameriky bola hlavne kultúrna stáž, ktorú som absolvoval v meste Guacara, asi 2 hodiny cesty západne od hlavného mesta Caracasu. Spolu s dvomi stážistami z Mexika a Nemecka sme pripravovali aktivity pre malé deti z mesta, prezentovali sme našu krajinu a navarili národné jedlá. Čo Vám ale chcem spomenúť sú moje 2 zážitky, ktoré sa na internete alebo v cestopise nedočítate, napísal ich totižto sám život. Prvý je úsmevný, v tom druhom sa k strnulému úsmevu pridalo aj trochu strachu.

Barquisimeto, hlavné mesto štátu Lara, slnce páli ako každý venezuelský deň, teplota sa približuje 40°C. Spolu s mojimi kamarátmi z tohto mesta sa vyberieme do obchodného centra, aby sme sa trochu schladili a dali si niečo pod zub. Keďže ma hlad ženie dopredu, kráčam v čele skupinky a hľadám jedlo a toalety. Ako som tak kráčal po tom obchodnom centre, prešiel som okolo jednej lavičky, na ktorej sedelo nejaké dievča a čítalo noviny. Stretli sme sa s pohľadmi asi na dve sekundy a kráčal som ďalej. V duchu som si pomyslel: „Toto dievča asi nebude priamo Venezuelčanka, nejako sa mi to nezdá.“ Aj keď Venezuela je špecifickou krajinou sveta, kde sa farba pleti obyvateľov pohybuje od našej slovenskej až po pravú africkú, skrátka nájdete všetky typy pleti. Preto som to nechal tak a kráčal ďalej. Naraz sa chcem niečo spýtať kamarátky Thracy, ale všimnem si, že nie je pri mne, že stojí niekoľko metrov za mnou a rozpráva sa práve s tou záhadnou slečnou, ktorú som si všimol. Thracy mi ukazuje, aby som sa vrátil a prišiel za nimi. Vtedy som ešte nechápal, čo sa deje. Prišiel som k Thracy, k tomu dievčaťu a ďalším kamarátom, ktorých úsmevy už boli široké preširoké. V tom to prišlo. To dievča sa ma pýta: „Hola, cómo estás?“ Klasicky som jej odpovedal: „Gracias, estoy bien y tu?“ Potom sa na mňa usmiala a hovorí: „A hovoríš aj po slovensky?“ Vtedy som na pár sekúnd stratil reč, kamaráti sa už smiali a ja som nevedel ako mám reagovať. Vtedy si ale uvedomíte, že tento svet nie je až taký veľký, ako sa na prvý pohľad zdá. Bola to jediná Slovenka žijúca vo Venezuele, ktorú som počas 3 mesiacov stretol. Paradoxne aj ona prišla do krajiny najprv len ako stážistka a potom tam ostala žiť 4 roky. Stretnutie s Dášou z Pezinka bolo pre mňa jedným z NAJ zážitkov vo Venezuele. Teraz si Vy sami pre seba povedzte, ako by ste reagovali Vy? Alebo sa Vám to dokonca už aj stalo?

Caracas, hlavné mesto Venezuely, jedno z najnebezpečnejších veľkomiest súčasnosti a jedno z najškaredších miest sveta podľa znečistenia, ktoré je na uliciach v nespočetnej miere. Prežil som tam jeden týždeň, toto je príhoda z jedného dňa. Spolu s kamarátom Raffaelom sme sa ako dvaja stratení turisti vydali do epicentra Caracasu, teda tam, kde to žije – doslovne. Raffael sa mi priznal, že prvýkrát ide na miesta vo svojom vlastnom meste, kde žije a študuje, práve so mnou. Jeden z najväčších momentov pre nás bol, keď sme navštívili hrobku Huga Cháveza v Cuartel de la Montaña, v najnebezpečnejšej časti Caracasu a celkovo aj Venezuely. Stáť dva metre od miesta, kde je pochovaná jedna z najväčších a najkontroverznejších osobností politického a spoločenského života súčasnosti, je niečo výnimočné a takéto momenty si zapamätáte do konca života. Jeho hrobka je umiestnená a chránená ako symbol venezuelskej vlasti na najvyššom mieste v Caracase, preto sme po jej návšteve autobusom zišli do centra, kde sa začína moja príhoda. Predstavte si hlavnú cestnú tepnu v jednom z najväčších a najľudnatejších miest sveta, kde sa sústredí celá infraštruktúra. Presne po takej sme s Raffaelom išli. Nachádza sa tam okrem iných významných štátnych inštitúcií aj prezidentský palác Palacio Blanco de Miraflores, kde sídli venezuelský prezident, momentálne ním je Nicolás Maduro. Stáli sme na opačnej strane cesty na ulici, kde nebolo ani živej duše, čo nám prišlo dosť divné. Vytiahol som teda mobil a ako správny turista som si začal robiť fotky. Vtedy na nás kričí nejaký otrhaný mladík, ale Raffael mi vraví, aby sme ho nepočúvali a išli od neho ďalej mysliac si, že je to klasický venezuelský zločinec snažiaci sa okradnúť nás. Potom sme ale zistili, že pracuje s ozbrojenými strážnikmi a dáva pozor na to, aby na tej ulici nikto nebol, čím sa mi potvrdila prvá domnienka. Boli sme vládnymi strážami vykázaní z tej ulice, tak sme prešli na druhú, kde už ľudia boli. Tam si nás však zobrala pod hľadáčik ďalšia skupina ozbrojených vojakov. Musel som vysvetliť, čo robím ja – Slovák vo Venezuele, že Slovensko je krajina v strednej Európe a nie nejaký pokrm na raňajky, že AIESEC je medzinárodná organizácia, vďaka ktorej tam som a čo najviac – vojaci mi prikázali ukázať fotky v mobile a všetky, na ktorých bol odfotený prezidentský palác, som musel pred ich zrakmi zmazať. Bohužiaľ, vraj fotiť štátne súkromie je zakázané. Nakoniec sme sa s nimi ešte zasmiali a ja s Raffaelom sme pokračovali ďalej v našej ceste po spoznávaní Caracasu.

Venezuela je veľmi špecifická krajina, ja ju považujem za krajinu, ktorá na svete nemá svojho dvojníka. Čo ale toto územie trápi najviac, že na jednej strane stoja krásy krajiny ako pláže, hory, sneh, horúčavy, nížiny, prales, džungľa, a na druhej teror, kriminalita, revolúcie, boje, nepokoje, kontrola vlády a vládnucej socialistickej strany nad štátom a obyvateľmi. Nie je veľa jedincov, ktorí sa tam odvážili ísť a cestovať po krajine, avšak ja vám to dobrodružstvo odporúčam z vlastnej skúsenosti. Môžem povedať, že som prežil 3 mesiace v jednej krásnej krajine plnej pohostinných a priateľských ľudí, ktorých srdcia bijú pre slobodu a dobrý život.

VENEZUELA – ¡CONOCERLA ES TU DESTINO!

– Michal, Venezuela, Global Volunteer