Dear John

Hola ľudia!

Aby sa o mne nepovedalo, že sa nezaujímam o svojich čitateľov, tak dneska začnem rovno otázkou na vás.

Ako sa máte? (Ak ste čakali niečo hlbokomyselnejšie, tak vás pre dnešok sklamem, dnešok bol pre mňa deň najťažších prednášok, po ktorých som si minimálne pol hoďku resetoval hlavu pozeraním videjka so smejúcou sa lamou.)

No a poďme naspäť k tomu, o čom je tento blog. Minulú časť som ukončil s odkázaním, že v tej dnešnej vám predstavím toho tajomného študenta, ktorého rozprávanie ma presvedčilo  o tom, že chcem aj ja niečo také ako je dobrovoľnícka stáž skúsiť.

Volajme tohto chalana, že John. John sa nevolal a ani nebol z krajiny, kde by sa toto meno vyskytovalo, ale chápete, GDPR je mocná skratka. Menšiu nápovedu vám dám, že bol z krajiny, kde radi hrajú naháňačku s býkmi. Teraz sa môžete pýtať otázku, čím konkrétne ma ten chalan presvedčil, že aj ja chcem niečo také skúsiť? Veľmi jednoducho. Svojím rozprávaním. Na to naše slávne posedenie pri pive som došiel s výzorom, že všetky starosti sveta ležia na mojom chrbte a nikto iný ich nechce riešiť. Samozrejme, že som mal potrebu o tom všetkých na pive informovať, a ako už viete, na tom pive sedel aj môj vtedy ešte len budúci kamoš John. 

Potom ako som im vypovedal môj srdcervúci príbeh dňa o tom, ako ma šéf zdžubal za slabo viditeľný sken skenu, sa na mňa John pozrel pohľadom smutného zlatého retrievera a povedal tú zázračnú vetu: “I totally get your point, for me it was the same so I decided to try something new…”. Tá veta bola dlhšia a už si ju úplne nepamätám. Týmto ale upútal moju pozornosť, lebo v ten deň som ja chcel byť ten ľutovaný a nie, že mi tu niekto ide kradnúť moju úlohu morálneho hrdinu dňa, ktorý zachraňuje celý svet. Na druhej strane musím uznať, že som mu za to teraz veľmi vďačný, lebo bez jeho storky by som sa neodhodlal ísť na tú moju slávnu stáž.

John študuje prakticky ten istý odbor ako ja, len v medzinárodnej verzii. Leto predtým, ako došiel do nášho mesta s hradom, čo vyzerá ako obrátená stolička, pracoval tak isto ako ja v kancelárii, kde mal získať prax a zistiť, ako to v takom kancelárskom živote chodí. On mal šéfovcov v pohode, skôr to, čo jemu cuchalo nervy, bolo salámpárkovanie jeho kolegovcov, tiež stážistov, vo firme. Podľa jeho slov to v tom období v jeho krajine dosť vrelo, časť sa chcela odtrhnúť a osamostatniť, prevalili sa všetky možné vládne škandály. Náladu medzi jeho rovesníkmi opísal slovami, že sa akoby úplne vytratila čo i len viera v to, že by sa to mohlo zmeniť. Nehovoriac o tom, že či by oni ako jedna z tých “mladších” generácií nevedela niečo zmeniť k lepšiemu, každý sa akoby zžil s tým, že lepšie to už nebude. Tento prístup bolo pre Johna niečo, z čoho vyplynula jeho frustrácia. V tomto bode sa náš príbeh opäť začína podobať. Tak ako ja išiel jeden večer po super “produktívnom” dni, keď mu šli veci ako v lete na sánkach, na pivo s kamošmi a v jeho domácej parte kamošov bol tiež taký nejaký Filip ako ten môj a práve ten jeho Filip mu predstavil AIESEC a spýtal sa ho, že by niečo také chcel skúsiť. Načo John podľa svojich slov zareagoval tak klasicky, že čo ja viem a podobne. To mu kamoš vyargumentoval s tým, že sa staví, že tam isto nájde aj nejaký projekt, ktorý by ho mohol zaujímať. Za tých 5 týždňov, čo som mal tú česť spoznávať Johna, viem zodpovedať prehlásiť, že John je človek, ktorý rád prijíma výzvy a aj túto od kamoša prijal.

 

Keďže tento národ, čo sa necháva býkmi naháňať, je aj dosť temperamentný, tak Johnov kamoš mu okamžite ukázal stránku, kde sa dajú nájsť stáže. Na Johnovu smolu, či šťastie, stávku prehral a hneď mu našiel stáž, ktorá bola zameraná na zvýšenie povedomia o korupcii, slobode slova a právach vládnych inštitúcií. Ten projekt sa volal Light the future a konal sa Bratislave. John to zobral tak poverčivo, povedal si, že tú prehranú stávku berie ako znamenie a na stáž sa prihlásil.

 

Asi sa pýtate, čo ma na tom Johnovom príbehu inšpirovalo sa tiež odhodlať prihlásiť sa na stáž. Odpoveď je jednoduchá. Žil si svoj život, v ktorom ho štvala nečinnosť ľudí a rozhodol sa to zmeniť. To isté som prežíval aj ja, tak som sa to tiež rozhodol zmeniť.

 

S pozdravom Váš Jožo!

P.S.: Dnes som zistil,  že by som sa mal začať učiť priebežnejšie a viete, čo je na tom to najzaujímavejšie? Tento objav učiním každý rok, ale dajako nie a nie to aplikovať v reálnom živote.

Robota, nezmysel môjho života

Vitajte späť!

Ako ste tak minule čítali môj blog, ste si isto povedali, že WTF?!? Ako ťa mohlo jedno pivo s kamošom prehovoriť na to, aby si sa rozhodol ísť na stáž? Ak si odpoviete na túto otázku, že neprehovorilo, tak máte pravdu.

Nebolo to len o tom pive, bolo to o mojom celom dni. Ráno som normálne šiel do práce, ktorej som sa mega tešil, keď som ju dostal. Hovoril som si, že aká super prax do života, ako tam budem aspoň okrajovo pracovať s prípadmi, alebo že ma sa spýtajú na môj názor. Predstava to bolo pekná, ale realita úplne iná. Pracujem vo firme, kde sú dvaja šéfovia – jeden je v pohode, s ním je radosť spolupracovať a druhý je…no povedzme, že menej v pohode. Hádajte, s ktorým pracujem väčšinu času? Jop, so šéfom číslo 2. V období, keď pracujem so šéfom číslo dva, som “holka pro všechno”. Kopírujem, prenášam, skenujem a robím kávu, záživnosť level neopísateľno. Takže po takomto super dni som okrem kopírovania a robenia kávy dostal ešte aj zdžuba za označenie skenovaných dokumentov (šéfovi nejako nešlo normálne vysvetliť, že z kópie už moc dobrá kópia nebude, ale o tom potom).

Budem k vám úprimný. Keď som nastupoval do tejto práce, mal som jemné ružové okuliare na očiach, ale úplne z jahody som nespadol. Vedel som, že v práci sú lepšie a horšie dni a všetko…..ale nie toto. Žabomyšie vojny so staršou koncipientkou o tom, kto bude mať aký spinkovač, dierkovač a perá. V hlave som mal otázku, na čo som 3 roky študoval, aby som sa vrátil do materskej škôlky? Nechcem znieť povýšenecky a ani všetku múdrosť sveta som nepojedol, ale seriózne ma išiel šľak trafiť v ten deň v robote. Netvrdím, že máme s kolegovcami viesť nonstop rozhovory o tom, ako vyriešiť všetky problémy sveta. Ale riešiť problémy typu, kto má aké spinky a perá, nie je moja šálka kávy ako by povedala Dara Rolins.

Jasné, že som rád, že mám nejakú robotu, ktorá ma robí finančne nezávislým od našich. Viem si kúpiť veci, ktoré chcem podľa seba a podobne, ale nebudem vám klamať, moja motivácia v práci sa rapídne priblížila nule. Deň, keď som mal zdžuba za zle naskenované strany, bola len tá povestná čerešnička na torte.

No presne po takomto super motivujúcom pracovnom dni som šiel na to inkriminované pivo s kamošmi, kde ma Filip presvedčil na danú stáž a nebolo to len v tom, že je mega seller a naozaj vám aj tú chrípku predá. Bolo to v tom, že na to pivo nešla len naša klasická zostava, ale Filip si so sebou zobral aj chalana, čo sem prišiel cez AIESEC na projekt Light the Future, lebo chcel ochutnať pivo. Presne tento tento chalan ma presvedčil o tom, že aj aj chcem niečo také ako on skúsiť.

Takže keď som vám tvrdil, že ani neviem, ako som sa na tú stáž zapísal, nebolo to klamstvo. Čo však viem je, že to bolo dobré rozhodnutie.

Dúfam, že sa vám ďalšia várka môjho blogu tiež zapáčila.

Váš Joži Pšenica

P.S.: Ak sa pre zmenu zase pýtate, ako ma mohol jeden chalan, ktorý tu bol na projekte presvedčiť o tom, že chcem tiež niečo také skúsiť, tak to sa dozviete v budúcom blogu 🙂

Ako som sa rozhodol ísť na stáž

Ahojte všetci!

Takže skúsme to tak z obšírnejšia, aby sme sa dostali k tomu, prečo som sa rozhodol tento blog písať.

Volám sa Jozef Pšenica, pochádzam z malebného miesta, kde sa vlaky prekladajú na širokorozchodnú železnicu a skrachoval tam aj čínsky obchod.

Ako ste si už určite všimli, pre istotu šifrujem svoje pravé osobné údaje, čo vám môže napovedať, že som študentom odboru, kde jeden z najväčších nepriateľov nesie názov Riman. A keď sa tak nad tým zamyslím, tak už aj strašiak pod názvom GDPR. (Ak tipujete, že som študentom práva, tak máte veľkú pravdu.)

Teraz sa dostávame do miesta, kde ide do tuhého. Neviem, či sa to stalo niekedy aj vám, ale toto leto, ako som si plnil svoje CVčko brigádou ako pomocník v advokátskej kancelárii (rozumej, chlapec pre všetko), som dostal záchvat dobrovoľníctva typu, že chcem pomôcť zmeniť svet a podobne. Však to poznáte. Prakticky som si s miernou letnou depresiou hovoril, že neviem, čo chcem robiť do budúcna v živote, ale že by to malo byť niečo zmysluplné, kde by som vedel pomáhať iným. Presne v tejto fajnovej náladičke sa mi niesol celý zbytok dňa, až kým som nešiel večer s chalanmi na pivo.

Počas našich hlbokých myšlienkových pochodoch o tom, ako ideme riešiť všetky svetové problémy, som sa kamošovi Filipovi (ten sa reálne volá Filip) vyspovedal o mojej prebiehajúcej životnej kríze. A keďže Filip je typ človeka, čo vám predá aj chrípku počas chrípkového obdobia, a je členom AIESEC, okamžite ma spracoval ako babu, ktorú chcete zbaliť niekde na akcii v Starej tržnici, lebo tam je teraz moderné chodiť.

Takže ani neviem, ako som sa zapísal ako záujemca o dobrovoľníckú stáž. No a presne v tomto bode nájdete dôvod, prečo som sa rozhodol písať tento blog. V júni idem na dobrovoľnícku stáž s dúfaním, že nájdem zmysel svojho života…alebo no, že sa aspoň vyhnem letnej depresii, lebo počúvať Lanu a jej summertime sadness tak 45x v priebehu jedného dňa už vážne odmietam.

 

Tak držte palce!

Váš Jožo Pšenica

 

Ak ťa Jožov príbeh oslovil, prezri si našu DATABÁZU STÁŽÍ.