Formálno neformálne

Ahojte a vitajte späť!

Tento blog začnem veľmi zhurta, romantické chvíľky s letnými spomienkami sa končia a začína krutá realita.

 

Aby som vás dostal do deja, tak tu máte malé vysvetlenie skutočností, ktoré nastali po tom, ako som sa prihlásil na stáž. Keďže na tom našom slávnom pive som vyplnil very old schoolovú papierovú prihlášku, deň na to sa mi ozval Filipov kolega, že má na mňa kontakt. A že či by som chcel skúsiť dobrovoľnícku stáž.  Ani neviem, ako ten chalan zo mňa vytiahol dátumy, kedy nič nemám, veď ani sám som nevedel, že tam nemám nič pláne.

 

Ten slávny deň, kedy som prišiel do ich kanclu na EUBA bol štvrtok, dvere som spoznal podľa inštrukcií dosť jednoducho, na dverách nápis AIESEC jak bič.  Priznám sa, bol som trochu v strese, predsa len som nevedel, ako veľmi formálne to bude. Takže takto – formálne to nebolo že vôbec – rozumej úplne neformálne, hneď mi to bolo celé ešte viac sympatické.

 

Na začiatku stretka my chalan vysvetlil, že čo teda ten AIESEC je, akú majú víziu a prečo robia to, čo robia. Potom bola moja chvíľka na shine bright like a diamond  povedať o sebe, o čo by som mal záujem, čo sú moje hobby, také tie klasické pohovorové vecičky. Tak nejako sme usúdili, že by to pre mňa chcelo úplne zmenu z kancelárskeho prostredia a skúsiť niečo úplne nové.  Preto som sa rozhodol, že by som chcel projekt nejako zameraný na decká (AIESEC svoje dobrovoľnícke stáže organizuje s tým, že chce prispieť k naplneniu 17 Cieľov udržateľného rozvoja).

V rámci tohto výberu mi ukázali všetky partnerské krajiny, ktoré pracujú na projekte na zlepšenie školstva. Boli tam projekty naozaj z každého kútu sveta od Brazílie, cez Bahrain, Taliansko po Rumunsko a Albánsko. Moje srdiečko si nakoniec získal projekt s názvom Discover Romania, ktorý, ak som dobre pochopil, prebieha vo všetkých pobočkách v Rumunsku, tak som pre istotu aplikoval rovno na dve verzie tohto projektu. Buď to bude mesto Bukurešť alebo Cluj – Napoca.  

 

Teraz sa znova môžete pýtať, ale Jožo, toto je síce všetko pekné, ale čo náklady, koľko taká stáž stojí, si študent – nebuď pako. A prerátal si si to dobre? Nemajte strach! Odpovede na všetky otázky logisticko-finančného typu nájde v ďalšom dieli. Viete, aby som udržal chvíľku napätia.

Tak sa mi tu majte a vidíme sa coby dup!

Dear John

Hola ľudia!

Aby sa o mne nepovedalo, že sa nezaujímam o svojich čitateľov, tak dneska začnem rovno otázkou na vás.

Ako sa máte? (Ak ste čakali niečo hlbokomyselnejšie, tak vás pre dnešok sklamem, dnešok bol pre mňa deň najťažších prednášok, po ktorých som si minimálne pol hoďku resetoval hlavu pozeraním videjka so smejúcou sa lamou.)

No a poďme naspäť k tomu, o čom je tento blog. Minulú časť som ukončil s odkázaním, že v tej dnešnej vám predstavím toho tajomného študenta, ktorého rozprávanie ma presvedčilo  o tom, že chcem aj ja niečo také ako je dobrovoľnícka stáž skúsiť.

Volajme tohto chalana, že John. John sa nevolal a ani nebol z krajiny, kde by sa toto meno vyskytovalo, ale chápete, GDPR je mocná skratka. Menšiu nápovedu vám dám, že bol z krajiny, kde radi hrajú naháňačku s býkmi. Teraz sa môžete pýtať otázku, čím konkrétne ma ten chalan presvedčil, že aj ja chcem niečo také skúsiť? Veľmi jednoducho. Svojím rozprávaním. Na to naše slávne posedenie pri pive som došiel s výzorom, že všetky starosti sveta ležia na mojom chrbte a nikto iný ich nechce riešiť. Samozrejme, že som mal potrebu o tom všetkých na pive informovať, a ako už viete, na tom pive sedel aj môj vtedy ešte len budúci kamoš John. 

Potom ako som im vypovedal môj srdcervúci príbeh dňa o tom, ako ma šéf zdžubal za slabo viditeľný sken skenu, sa na mňa John pozrel pohľadom smutného zlatého retrievera a povedal tú zázračnú vetu: “I totally get your point, for me it was the same so I decided to try something new…”. Tá veta bola dlhšia a už si ju úplne nepamätám. Týmto ale upútal moju pozornosť, lebo v ten deň som ja chcel byť ten ľutovaný a nie, že mi tu niekto ide kradnúť moju úlohu morálneho hrdinu dňa, ktorý zachraňuje celý svet. Na druhej strane musím uznať, že som mu za to teraz veľmi vďačný, lebo bez jeho storky by som sa neodhodlal ísť na tú moju slávnu stáž.

John študuje prakticky ten istý odbor ako ja, len v medzinárodnej verzii. Leto predtým, ako došiel do nášho mesta s hradom, čo vyzerá ako obrátená stolička, pracoval tak isto ako ja v kancelárii, kde mal získať prax a zistiť, ako to v takom kancelárskom živote chodí. On mal šéfovcov v pohode, skôr to, čo jemu cuchalo nervy, bolo salámpárkovanie jeho kolegovcov, tiež stážistov, vo firme. Podľa jeho slov to v tom období v jeho krajine dosť vrelo, časť sa chcela odtrhnúť a osamostatniť, prevalili sa všetky možné vládne škandály. Náladu medzi jeho rovesníkmi opísal slovami, že sa akoby úplne vytratila čo i len viera v to, že by sa to mohlo zmeniť. Nehovoriac o tom, že či by oni ako jedna z tých “mladších” generácií nevedela niečo zmeniť k lepšiemu, každý sa akoby zžil s tým, že lepšie to už nebude. Tento prístup bolo pre Johna niečo, z čoho vyplynula jeho frustrácia. V tomto bode sa náš príbeh opäť začína podobať. Tak ako ja išiel jeden večer po super “produktívnom” dni, keď mu šli veci ako v lete na sánkach, na pivo s kamošmi a v jeho domácej parte kamošov bol tiež taký nejaký Filip ako ten môj a práve ten jeho Filip mu predstavil AIESEC a spýtal sa ho, že by niečo také chcel skúsiť. Načo John podľa svojich slov zareagoval tak klasicky, že čo ja viem a podobne. To mu kamoš vyargumentoval s tým, že sa staví, že tam isto nájde aj nejaký projekt, ktorý by ho mohol zaujímať. Za tých 5 týždňov, čo som mal tú česť spoznávať Johna, viem zodpovedať prehlásiť, že John je človek, ktorý rád prijíma výzvy a aj túto od kamoša prijal.

 

Keďže tento národ, čo sa necháva býkmi naháňať, je aj dosť temperamentný, tak Johnov kamoš mu okamžite ukázal stránku, kde sa dajú nájsť stáže. Na Johnovu smolu, či šťastie, stávku prehral a hneď mu našiel stáž, ktorá bola zameraná na zvýšenie povedomia o korupcii, slobode slova a právach vládnych inštitúcií. Ten projekt sa volal Light the future a konal sa Bratislave. John to zobral tak poverčivo, povedal si, že tú prehranú stávku berie ako znamenie a na stáž sa prihlásil.

 

Asi sa pýtate, čo ma na tom Johnovom príbehu inšpirovalo sa tiež odhodlať prihlásiť sa na stáž. Odpoveď je jednoduchá. Žil si svoj život, v ktorom ho štvala nečinnosť ľudí a rozhodol sa to zmeniť. To isté som prežíval aj ja, tak som sa to tiež rozhodol zmeniť.

 

S pozdravom Váš Jožo!

P.S.: Dnes som zistil,  že by som sa mal začať učiť priebežnejšie a viete, čo je na tom to najzaujímavejšie? Tento objav učiním každý rok, ale dajako nie a nie to aplikovať v reálnom živote.

Robota, nezmysel môjho života

Vitajte späť!

Ako ste tak minule čítali môj blog, ste si isto povedali, že WTF?!? Ako ťa mohlo jedno pivo s kamošom prehovoriť na to, aby si sa rozhodol ísť na stáž? Ak si odpoviete na túto otázku, že neprehovorilo, tak máte pravdu.

Nebolo to len o tom pive, bolo to o mojom celom dni. Ráno som normálne šiel do práce, ktorej som sa mega tešil, keď som ju dostal. Hovoril som si, že aká super prax do života, ako tam budem aspoň okrajovo pracovať s prípadmi, alebo že ma sa spýtajú na môj názor. Predstava to bolo pekná, ale realita úplne iná. Pracujem vo firme, kde sú dvaja šéfovia – jeden je v pohode, s ním je radosť spolupracovať a druhý je…no povedzme, že menej v pohode. Hádajte, s ktorým pracujem väčšinu času? Jop, so šéfom číslo 2. V období, keď pracujem so šéfom číslo dva, som “holka pro všechno”. Kopírujem, prenášam, skenujem a robím kávu, záživnosť level neopísateľno. Takže po takomto super dni som okrem kopírovania a robenia kávy dostal ešte aj zdžuba za označenie skenovaných dokumentov (šéfovi nejako nešlo normálne vysvetliť, že z kópie už moc dobrá kópia nebude, ale o tom potom).

Budem k vám úprimný. Keď som nastupoval do tejto práce, mal som jemné ružové okuliare na očiach, ale úplne z jahody som nespadol. Vedel som, že v práci sú lepšie a horšie dni a všetko…..ale nie toto. Žabomyšie vojny so staršou koncipientkou o tom, kto bude mať aký spinkovač, dierkovač a perá. V hlave som mal otázku, na čo som 3 roky študoval, aby som sa vrátil do materskej škôlky? Nechcem znieť povýšenecky a ani všetku múdrosť sveta som nepojedol, ale seriózne ma išiel šľak trafiť v ten deň v robote. Netvrdím, že máme s kolegovcami viesť nonstop rozhovory o tom, ako vyriešiť všetky problémy sveta. Ale riešiť problémy typu, kto má aké spinky a perá, nie je moja šálka kávy ako by povedala Dara Rolins.

Jasné, že som rád, že mám nejakú robotu, ktorá ma robí finančne nezávislým od našich. Viem si kúpiť veci, ktoré chcem podľa seba a podobne, ale nebudem vám klamať, moja motivácia v práci sa rapídne priblížila nule. Deň, keď som mal zdžuba za zle naskenované strany, bola len tá povestná čerešnička na torte.

No presne po takomto super motivujúcom pracovnom dni som šiel na to inkriminované pivo s kamošmi, kde ma Filip presvedčil na danú stáž a nebolo to len v tom, že je mega seller a naozaj vám aj tú chrípku predá. Bolo to v tom, že na to pivo nešla len naša klasická zostava, ale Filip si so sebou zobral aj chalana, čo sem prišiel cez AIESEC na projekt Light the Future, lebo chcel ochutnať pivo. Presne tento tento chalan ma presvedčil o tom, že aj aj chcem niečo také ako on skúsiť.

Takže keď som vám tvrdil, že ani neviem, ako som sa na tú stáž zapísal, nebolo to klamstvo. Čo však viem je, že to bolo dobré rozhodnutie.

Dúfam, že sa vám ďalšia várka môjho blogu tiež zapáčila.

Váš Joži Pšenica

P.S.: Ak sa pre zmenu zase pýtate, ako ma mohol jeden chalan, ktorý tu bol na projekte presvedčiť o tom, že chcem tiež niečo také skúsiť, tak to sa dozviete v budúcom blogu 🙂

Ako som sa rozhodol ísť na stáž

Ahojte všetci!

Takže skúsme to tak z obšírnejšia, aby sme sa dostali k tomu, prečo som sa rozhodol tento blog písať.

Volám sa Jozef Pšenica, pochádzam z malebného miesta, kde sa vlaky prekladajú na širokorozchodnú železnicu a skrachoval tam aj čínsky obchod.

Ako ste si už určite všimli, pre istotu šifrujem svoje pravé osobné údaje, čo vám môže napovedať, že som študentom odboru, kde jeden z najväčších nepriateľov nesie názov Riman. A keď sa tak nad tým zamyslím, tak už aj strašiak pod názvom GDPR. (Ak tipujete, že som študentom práva, tak máte veľkú pravdu.)

Teraz sa dostávame do miesta, kde ide do tuhého. Neviem, či sa to stalo niekedy aj vám, ale toto leto, ako som si plnil svoje CVčko brigádou ako pomocník v advokátskej kancelárii (rozumej, chlapec pre všetko), som dostal záchvat dobrovoľníctva typu, že chcem pomôcť zmeniť svet a podobne. Však to poznáte. Prakticky som si s miernou letnou depresiou hovoril, že neviem, čo chcem robiť do budúcna v živote, ale že by to malo byť niečo zmysluplné, kde by som vedel pomáhať iným. Presne v tejto fajnovej náladičke sa mi niesol celý zbytok dňa, až kým som nešiel večer s chalanmi na pivo.

Počas našich hlbokých myšlienkových pochodoch o tom, ako ideme riešiť všetky svetové problémy, som sa kamošovi Filipovi (ten sa reálne volá Filip) vyspovedal o mojej prebiehajúcej životnej kríze. A keďže Filip je typ človeka, čo vám predá aj chrípku počas chrípkového obdobia, a je členom AIESEC, okamžite ma spracoval ako babu, ktorú chcete zbaliť niekde na akcii v Starej tržnici, lebo tam je teraz moderné chodiť.

Takže ani neviem, ako som sa zapísal ako záujemca o dobrovoľníckú stáž. No a presne v tomto bode nájdete dôvod, prečo som sa rozhodol písať tento blog. V júni idem na dobrovoľnícku stáž s dúfaním, že nájdem zmysel svojho života…alebo no, že sa aspoň vyhnem letnej depresii, lebo počúvať Lanu a jej summertime sadness tak 45x v priebehu jedného dňa už vážne odmietam.

 

Tak držte palce!

Váš Jožo Pšenica

 

Ak ťa Jožov príbeh oslovil, prezri si našu DATABÁZU STÁŽÍ.

Brazília, jej kultúrne a vzdelávacie odlišnosti

Stáž pre vzdelanie a skúsenosti

 

Na stáži som bola v Brazílii, konkrétne v meste Recife. Jednalo sa o dobrovoľnícku šesť týždňovú stáž, kde som pracovala v neziskovej organizácii s deťmi od 6 do 18 rokov. Učila som ich základy anglického jazyka, keďže tam nikto nemal ani len tú najnižšiu úroveň. Učila som ich o našej krajine,zvykov, kultúre a snažila som sa v deťoch nájsť motiváciu učiť sa anglický jazyk a spoznávať nové kultúry. Tam, kde som pracovala nikto nerozprával po anglicky, ani žiaci, ani učitelia takže začiatky boli v komunikovaní veľmi náročné. No vďaka tomu som musela vyjsť z mojej komfortnej zóny a byť veľmi kreatívna v príprave hodín a prezentácii. Takisto som si prispela do mojej slovnej zásoby nejakými základmi portugalčiny.

Na samotnej stáži sa mi páčilo prostredie plné výziev. Nemenila by som vôbec nič. Aj keď to bolo možno veľa krát náročné, ale veľa ma to naučilo. Musela som sa spoliehať sama na seba, a tak som sa veľa o sebe naučila. Takýto zážitok prajem naozaj každému aby vyskúšal ísť sám do krajiny, ktorá je na druhom konci sveta.

Mala som celkom zmiešané pocity zo samotnej stáže. Ako som pracovala v jednej z najchudobnejšej štvrti v meste a s chudobnými deťmi, bol to pre mňa zvláštny pocit. Tie deti naozaj nevedeli ani kde sa nachádza Európa, nie tak ešte Slovensko. Ich úroveň vzdelania bola naozaj nízka. Avšak, nie je to ich chyba ale celkovo systému v krajine. Takú chuť do učenia , a vďačnosť u detí som ešte nevidela. Na konci stáže som videla, že sme u nich vzbudili záujem učiť sa anglický jazyk a taktiež získali chuť na sebe pracovať aby mohli spoznať svet a iné kultúry o ktorých pred projektom ani nepočuli.

Jednoznačne by som si to celé zopakovala. Avšak, tento krát by som skúsila asi Áziu, kde tá kultúra je celkom iná.

 

Odlišnosť kultúry a ľudí v krajine

 

Čo sa týka samotnej krajiny, tak ma najviac zaujali ľudia. Napríklad ja som bývala v jednoduchom a chudobnom dome. Ale moja hosťovská rodina čím menej mala, tým viac mi chcela dať. Hneď od začiatku som sa cítila ako doma, a to vďaka nim. Počas celých 2 mesiacoch čo som bola v Brazílii som sa stretla iba s ochotnými a milými ľuďmi.

Po dvoch týždňoch som sa naučila, že životný štýl a kultúru nemožno so Slovenskom a celkovo s Európou ani porovnávať. Ale najzaujímavejšie bolo asi to, že v meste kde som bývala mali celý rok leto. A samozrejme pláže. Tie boli neuveriteľné. Takže namiesto radiátorov mali v každej izbe ventilátor, alebo klimatizáciu. Taktiež okná alebo dvere by ste hľadali ťažko. Väčšinou mali iba mreže.

Kultúrny šok som mala asi z tej negatívnej stránky. Veľmi ma prekvapilo ako sú pozadu napríklad v recyklácii alebo celkovo v zaujímaní sa o životné prostredie. Rovnako som mala asi veľký kultúrny šok z chudoby. Každý si pod Brazíliou predstaví RIO a nádherné pláže, ale to, že približne 70% žije v chudobe to už málokto vidí.

No čo som brala veľmi pozitívne na rozdiel od kultúrneho šoku, že som stretla milých a ústretových ľudí. O to viac ma prekvapilo, že čím menej tým ľudia mali, tým viac by mi ponúkli. Milších, otvorenejších a pohostinnejších ľudí som ešte nestretla.

Takisto som sa naučila tancovať typické tance pre RECIFE, FORRO a FREVO, ktorý sa tancuje s dáždnikmi. Naučila som sa variť typické jedlá, samozrejme tie najjednoduchšie ako napríklad tapioka a brigadero

 

Spolupráca a komunikácia s AIESEC (host aj home)

 

S home AIESEC sa nemôžem vôbec sťažovať. Môj buddy sa o mňa staral. Prešli sme si všetky náležitosti ohľadom stáže. Komunikácia bola na pravidelnej báze a profesionálna. Môj buddy sa vždy zaujímal o to či mi druhá strana odpisuje, a ako ide celkový proces.

Komunikácia s host AIESEC bola trochu zložitejšia. Informácie som sa dozvedala na poslednú chvíľu. Veľa krát sme ako stážisti do poslednej chvíle nevedeli čo sa bude diať. Napríklad kde bude a ako bude prebiehať IPS alebo pred samotnou stážou sme sa na poslednú chvíľu dozvedeli, že bude Global village. Avšak moja buddy bola skvelá. Prišla ma vyzdvihnúť na letisko, pomohla mi ubytovať sa a vždy keď som mala nejaké otázky alebo problémy, vždy mi sa mi snažila poradiť a pomôcť mi.

 

 

Marta Hlavatá, Brazília

Zisti viac o Global Volunteer a už toto leto môžeš zažiť niečo podobné. 

 Global Volunteer

 

 

 

Stáž v Indii a jej kultúrna inakosť

Vybrať si krajinu na stáž, ktorú si chcel vždy navštíviť? Prečo áno:

 

Keď som sa pôvodne rozhodoval kam ísť na stáž, bol som na sto percent rozhodnutý pre jeden trénersky projekt v Rumunsku, ktorý mal prvotriedne referencie. Bohužiaľ moje predošlé aktivity mi neumožnili naň vycestovať v terajších dátumoch, v akých sa odohrávali.

Moja stáž sa teda posunula z leta na september a október, čo popravde zmenilo aj moje kritériá a začal som sa viac orientovať na príležitosti podľa regiónov. Neorientoval som sa konkrétne na samotné projekty, sústredil som sa skôr na regióny, ktoré som vždy chcel spoznať. Jedným z nich bola juhovýchodná Ázia, ktorá ma vždy fascinovala svojou kultúrnou pestrosťou a predovšetkým ma zaujalo odlišné zmýšľanie ľudí v danej krajine.  No nakoniec to vyhrala moja srdcovka, India.

Projekt stáže – ako spoznávanie sveta

 

Šlo o dobrovoľnícky projekt, ktorý sa konal od apríla do októbra. Konkrétne na  Poornima University v Jaipure a tvorilo ho niekoľko kôl, ktorých sa zúčastňovali rôzne skupiny stážistov. Pracovali sme s miestnymi študentmi na témach ktoré boli relevantné pre obe naše krajiny ktorých bola predovšetkým dôležitosť a kvalita vzdelávania, spoločenská zodpovednosť či úloha mladých ľudí v riešení globálnych problémov.

Začiatky na mojej stáži boli veľmi ťažké. Vybral som si Indiu, pretože som chcel zažiť niečo nové, ale žiadny rozhovor, článok ani rady ma nemohli pripraviť na to, ako veľmi odlišné to bude. Dá sa povedať, že to zatriaslo mojim eurocentrickým pohľadom na svet a potreboval som veľkú dávku otvorenosti aby som prijal inakosť niektorých vecí. Prešiel som si všetkými možnými emóciami a trvalo mi, kým som si na to prostredie zvykol. Ale to je podľa mňa celkom normálne keď človek príde do inej krajiny a do cudzieho prostredia.  Spätne to hodnotím ako úžasný benefit a možno najdôležitejšiu vec, čo som si vzal domov – nový mindset.

Kultúrny šok – samý šok

 

Zažíval som ich niekoľko denne, aspoň prvé dva týždne. Niekedy to už hraničilo s krízou, aj keď dnes sa na tom rád zasmejem. Keď sa človek rozhodne navštíviť Indiu, nemal by mať veľké očakávania a nemal by to v žiadnom prípade porovnávať s domovinou, na ktorú je zvyknutý. Týka sa to malých vecí, ako je pikantnosť jedla alebo studená voda v sprche, až po veci systémové.

Určite som bol najviac prekvapený z dopravy a som si istý, že ju majú najchaotickejšiu na svete. Po cestách jazdia súbežne autá, motorky, rikše, chodci, zvieratá a vzájomne sa rešpektujú spôsobom ktorý ma fascinoval a ktorý som dlho nedokázal pochopiť. Síce majú na ceste naťahané čiary ktoré oddeľujú pruhy, no prekvapivo ich nikto nevyužíva. Semafory majú umiestnené len na najkritickejších križovatkách ale veľkú hlavu si z nich veru nerobia. Trúbenie tam nie je znakom agresie, ale skrátka obyčajným oznámením polohy vozidla, čo vytvára nikdy nekončiaci hluk. Spolu s faktom, že v Jaipure žijú 3 milióny ľudí (a nie som si istý, či to zahŕňa aj tých najchudobnejších, ktorí nemajú ani strechu nad hlavou) to vytvára mestský ruch, aký som nezažil ani vo veľkých európskych metropolách.

To najzaujímavejšie z krajiny v ktorej som bol

 

Rozmanitosť. Dôležité je spomenúť pri mojej skúsenosti, že v žiadnom prípade sa nedá aplikovať na celú Indiu a vychádza iba z mojich subjektívnych pocitov vo veľmi limitovanom prostredí. Počas stáže som navštívil 4 mestá – Jaipur, Udaipur, Aggru a hlavné mesto New Delhi. Všetky štyri boli iné a to sme ešte stále na severe Indie, ktorý je kultúrne relatívne podobný. Odlišnosti v rámci krajiny, ktorá je o čosi menšia ako EU sú obrovské. Aj v našich očiach vyzerá úplne inak Miláno a Helsinky. Takže rovnako by Ind nemohol skutočne pochopiť kultúru Európy z návštevy Košíc, Prešova a Budapešti.

Rozmanitosť vidno aj vo vnútri samotných miest, predovšetkým etnickú a náboženskú. V Jaipure boli stále na očiach zástupcovia minimálne štyroch alebo piatich vierovyznaní. Zároveň bolo silne cítiť aj rozdiely medzi ľuďmi v príjmoch, v životných podmienkach či v prístupe k vzdelaniu, čo samozrejme pozitívne už nie je.

Pocity zo stáže a očakávania

 

Ja som do Indie na stáž nešiel s konkrétnymi očakávaniami, a popravde ma to kultúrne zvalcovalo. Po profesionálnej stránke by sa určite našlo niekoľko vecí, s ktorými som úplne spokojný nebol, ale to bol dôsledok skôr toho že som sa viac orientoval pri výbere na krajinu a región, než na samotný projekt. Pri toľkých stážach, koľko celá organizácia globálne robí sa popravde nedá moc vyhnúť tomu, aby sa medzi nimi objavili aj slabšie. Každému by som odporučil dopredu sa s niekým poradiť, alebo si vyberať stáže podľa referencií. Ja osobne som to neriešil a chcel som v prvom rade spoznať krajinu a kultúru, preto som spätne s mojim rozhodnutím spokojný a vôbec ho neľutujem. Mal som iné priority a ciele, ktoré sa mi naplnili na 120%.

Určite by som si stáž zopakoval znova, keďže som naozaj chcel ísť do Indie. Kľúčové veci ako ubytovanie, stravu, vyzdvihnutie na letisku a podobne som mal zabezpečené bez problémov, čo je viac ako dal život mnohým, ktorých som v Jaipure videl. Kultúrne mi to dalo neuveriteľne veľa, zmenil sa mi pohľad na svet a posunulo ma to osobnostne o veľké kroky. India je úžasná krajina a samotné dobrovoľníctvo v zahraničí by som odporúčal úplne každému.

Nové poznatky a nový pohľad na svet

 

Hovoril som o chudobe, rozdieloch medzi ľuďmi, chaotickej doprave. Mohol by som hovoriť aj o znečistení, detskej práci, problémoch so zvieratami na ulici alebo o kope iných vecí. Taká skúsenosť vás rozbije na kúsky ako puzzle a potom keď to dávate dokopy, tak si každý dielik pozorne poobzeráte kam patrí. To vás naučí veľa o sebe, o vašich hodnotách a pohľade na život. Mení to spôsob, akým pracuje náš rozum a uvedomíme si fakt, že po otočení kohútika nám doma tečie pitná voda, nás radí možno k 20% najbohatším ľuďom na planéte. Racionálne to človek vie, ale keď to zažije na vlastnej koži tak mu to pomôže nenadávať neskôr na svoj život len preto, že zmeškal o 2 minúty autobus.

Terajší všeobecný pohľad na krajinu

 

Rozhodne sa tam chcem vrátiť a objavovať ďalšie časti Indie, pretože ako som spomínal, jej ostatné regióny skrývajú nové tajomstvá a krásy. Ľudia tam boli veľmi milí a priateľskí (aj v situáciách, kedy ma nevnímali ako zákazníka) a osobne som sa nestretol so žiadnymi problémami. Odmietam generalizovať ľudí, ale táto črta pravdepodobne bude v nejakej forme prítomná v ich kultúre, pretože mi ju spomínali aj ďalší známi, ktorí cestovali po juhovýchodnej Ázii.

    • Jakub Malachovský stáž v INDII

Zisti viac o Global Volunteer a už toto leto môžeš zažiť niečo podobné ako Jakub. 

 Global Volunteer

 

 

Nie je všetko zlato, čo sa blyští, alebo v skratke o tom, čo ma „naučila“ Indonézia

Kým som išla na stáž som nejaký ten rôčik pracovala v AIESEC, či už som bola zodpovedná za pobočku AIESEC Bratislava, alebo priamo pomáhala záujemcom nájsť si tú pravú stáž.  Tesne pred letom 2016 som si povedala, že by bola veľká škoda neskúsiť to, čo som sama študentom ponúkala – nezabudnuteľné zážitky, osobnostný rozvoj, zmenu života…  Viacerí vraveli, že stáž im mnohé tieto „prvky“ aj ponúkla. Tak prečo neísť tiež!

Na stáž sme sa vybrali spolu s mojim priateľom Pa

trikom a túto príležitosť sme využili, aby sme známym ale aj neznámym zo Slovenska pravidelne prinášali novinky z našej stáže Global Volunteer. Veľa sme „postovali“ na Facebook, „shareovali“ fotky alebo videá a tento blog je akýsi „výcuc“ z toho, čo všetko sa na stáži udialo.

Celý svet pokope, ale jedna nezabudnuteľná Indonézia

Prečo práve Indonézia?

Juhovýchodná Ázia ma vždy priťahovala. Asi preto, že ich kultúra je úplne iná ako tá naša. A keď mi ešte niekoľko študentov potvrdilo, že je to naozaj krásna krajina a kvalita AIESEC stáže je tam na vysokej úrovni, bolo rozhodnuté.

Ako vyzerala moja AIESEC stáž ?

Spoločne s priateľom Paťom sme sa rozhodli pre 6-týždňovú dobrovoľnícku stáž, ktorá bola zároveň profesionálna a stále sa obmieňala. Navštevovali sme a analyzovali veľmi úspešné indonézske firmy v meste Semarang a ďalší týždeň sme prezentovali pred asi 400 školákmi ohľadne podnikania.  Ďalšiu polovicu stáže sme strávili v menších miestnych firmách a „neziskovkách“ a pomáhali im so stratégiami a procesmi podľa ich potrieb a podla toho, čo sme sa za ten čas sami naučili.

Okrem veľa zážitkov som taktiež zistila, že:

 

1. Mám byť oveľa vďačnejšia za to, čo mám

Dennodenne počúvam, že ľudia sú nešťastní, pretože nemajú všetko, po čom ich duša „túži“. Veľakrát sa radšej pozrieme na to, čo nemáme, ako na to, čo všetko máme, sme z toho negatívni a len nadávame.

Jednou z vecí, ktoré si zo stáže odnášam je vďačnosť. V Indonézií nemajú zadarmo pitnú vodu, nemajú vyriešenú infraštruktúru, čo sa odzrkadľuje na zlom ovzduší. Ľudia nevedia ako spracovať odpad a tak ho teda hádžu do riek alebo ho spaľujú.

Chudobní sú tam naozaj chudobní. Pracovali sme v jednej štvrti (slume), kde mala väčšina rodín postavení domček z odpadu a okolo 10 ľudí spalo v jednej izbe, ledva mali čo jesť a rodičia nútili vlastné deti pracovať alebo žobrať.

2. Pracovať v medzinárodnom tíme je oveľa ťažšie, ako sa zdá

Na projekte nás pracovalo 10 a skoro všetci sme boli študenti z rôznych krajín. Zistila som, že každý z nás pracoval inak. Členovia tímu, ktorí boli z Európy a baba z USA, pracovali veľmi logicky, všetko plánovali dopredu, potrebovali všetko vedieť do detailov. Keď nebolo všetko dokonale dotiahnuté, boli „na nervy“. Ľudia z Ázie sa zas spoliehali na svoju intuíciu, všetko robili na poslednú chvíľu a boli neskutočne pozitívni.

3. Nie je všetko zlato, čo sa blyští

Indonézia nie je len miestnom nádherných pláží. Okrem krásnych pláži na Bali tu nájdete oveľa viac, ako očarujúce džungle, dymiace sopky, usmievavých a ochotných ľudí, rôznorodé zvieratá, malinké ostrovy, čarokrásne koralové útesy.

V tejto krajine nie je všetko dokonalé, ako sa môže zdať z fotiek. Majú tam veľa problémov ako spomínaná infraštruktúra, neuveriteľná korupcia, znečistenie riek a okolia, obrovská chudoba, náboženské nepokoje, veľká kriminalitu. Pre mňa to bolo dosť šokujúce, pretože ešte pred stážou som si toto miesto predstavovala ako raj na zemi.

4. Čím viac problémov, tým lepšie…

Nielen na stáži, ale aj počas cestovania sa mi často stávalo, že veci nešli podľa plánu. Či už to bol problém s nefungujúcou kartou, predavač mi vôbec nerozumel a ja som niečo súrne potrebovala, alebo som chcela zaujať večne nepozorných študentov. Čím viac problémov zažijete, tým rýchlejšie a efektívnejšie ich potom viete vyriešiť. Občas treba spomaliť, schladiť myseľ a pozrieť sa na vec z nadhľadu.

5. Daný okamih je len jeden a preto si treba užiť

Niekedy strácame negatívnymi myšlienkami príliš veľa času. A aj tak to nič nevyrieši. V Indonézií veľakrát veci nešli podľa plánu a bolo to občas veľmi, veľmi, veľmi frustrujúce. Ako napríklad situácia, keď sme ja, môj priateľ a jedna kamoška z Nemecka cestovali do mesta Semarang z výletu. Cesta mala zabrať 3 hodiny, no čo čert nechcel, trvalo to skoro 9 hodín. Najprv sme z toho boli poriadne na nervy, no už asi po 2 hodinách sme si z celej sitácie začali robiť srandu a dobra nálada nám vydržala až do konca.

 

– Kristína Fischerová, Indonézia, Global Volunteer

Stážistom v Rumunsku? Prečo nie!

Rozhodnutie stráviť leto som urobil už rok predtým a to v lete, kedy som bol zodpovedný za vzdelávacíprojekt v Bratislave, na ktorom sa zúčastnilo 13 dobrovoľníkov z celého sveta a 140 stredoškolákov, ochotných učiť sa novým veciam. V tom momente som si povedal, že aj ja chcem zažiť túto skúsenosť.

Preferenciou bolo nájsť dobrovoľnícku stáž v Európe, ktorá bude zameraná na neformálne vzdelávanie a edukačné tréningy. Som človek, ktorý si pri veľkých rozhodnutiach pýta feedback od ľudí, ktorí si prešli podobnou skúsenosťou. A tak sa aj stalo…

Kamarátka Lucia mi vyrozprávala celý príbeh o projekte GROW v Rumunsku – ako tam stretla veľké množstvo  ľudí z celého sveta, ako sa zlepšila v angličtine a prezentačných schopnosti, ako navštívila veľa krásnych miest a v neposlednom rade, ako zažila nezabudnuteľné leto.

Tak som sa na projekt prihlásil a po výberovom procese mi prišla správa, že ma veľmi radi privítajú na projekte GROW v meste Cluj-Napoca, ktoré sa nachádza na západe Rumunska. Ak som tento príbeh rozprával známym, tak väčšina len nechápavo pozerala, že prečo Rumunsko v kombinácii s dobrovoľníckou stážou. Väčšina malá v hlave predsudky často vytvorené prílišným pozeraním správ v médiách. Ja som sa však na tieto slová usmieval a statočne som ich ignoroval…

Priebeh projektu ma fascinoval!

Keď som prišiel do mesta Cluj, privítali ma členovia AIESEC ale aj budúci kamaráti z Mexika, USA a Belgicka. Stali sa mojou dočasnou rodinou, s ktorou som strávil toto leto. Neskôr sme sa presunuli do mestá Predeal, kde nás čakala konferencia s názvom International Train the Trainers. Spolu s ďalšími 40 stážistami z celého sveta sme mali 5 intenzívnych dní prípravy na celý projekt. Po tejto konferencii nás čakalo zopár voľných dni na regeneráciu a potom to začalo! Prvým bodom bola veľká „otváračka“, na ktorej sme sa stretli s účastníkmi projektu zo stredných škôl. Áno, vtedy sa začala tá tvrdá práca…

Pridelili mi tých najstarších študentov  štvrtého ročníka a čerstvých absolventov. Mojou úlohou bolo mať 9 sedení, každé v dĺžke 2 hodín na témy ako emočná inteligencia, elevator pitch (seba prezentovanie), orientácia v kariére, robenie rozhodnutí a podobne. Dokopy som tieto sedenia absolvoval s tromi skupinami a v každej bolo okolo 20 účastníkov.

Na prvý pohľad to vyzerá jednoducho, ale zabaviť žiakov v tomto veku a dostať ich do stavu aby sa koncentrovali a dávali pozor, keď namiesto toho si mohli užívať niekde na kúpalisku, vôbec nebolo jednoduché! Bola to pre mňa veľká výzva no našťastie som sa do toho po pár hodinách dostal a už to išlo ako po masle. Tráviť čas s „deckami“ bolo na nezaplatenie. Toľko koľko som im odovzdával ja, tak mi odovzdávali aj oni. Vedomosti prúdili z jednej strany na druhu. Čas spolu sme taktiež trávili po oficiálnom programe napr. v parku, reštaurácii, na kúpalisku a pod. A môžem povedať, že niet lepšieho okamihu ako keď vám študenti ďakujú za to, že ste tam prišli! Okamihy plné emócii…

Poď, cestuj, objavuj

Počas víkendov a po skončení projektu sme chceli navštíviť tie najzaujímavejšie časti Rumunska. To sa nám aj podarilo. Na začiatku nášho objavovania sme sa išli prejsť do jednej najznámejšej soľnej bani na svete, ktorá je blízko mestá Cluj-Napoca – volá sa Salina Turda. Tento zážitok hodnotím ako jeden z najlepších, čo som za svoj doterajší život videl! Veľký počet schodov, výťahy, ruské kolo a na samom dne jazierko, kde si môžete vypožičať loďku! No proste úžasne…

Rumuni si vážne potrpia aby mali prekrásne centrá miest. Všetko reštaurujú a navrácajú do pôvodného stavu. Prešli sme mestá ako Cluj-Napoca, Iasi, Sibiu, Sighisoara (narodil sa autor Drákuli), Brasov (kde sme sa boli pozrieť aj na okolitý hrad Peles – viď. ďalšiu fotku), hlavné Bucharest (slovensky Bukurešť) a Oradea. Vo všetkých týchto mestách sme našli prekrásne námestia a parky. Určite sa oplatí navštíviť vymenované mestá!

Koľko dáš, toľko sa ti vráti

Aj keď som dal do projektu veľa času a energie, veľa mi to aj vrátilo:

  • Neskutočne som sa zlepšil v Angličtine – keď sa nemáš ako inak rozprávať, tak vtedy sa učíš.
  • Zlepšenie trénerských schopnosti – vyše 60 hodín tréningov- to príde ľahko.
  • Ohromný počet ľudí, ktorých som stretol a od ktorých som sa mohol učiť a počúvať ich príbehy.
  • Odovzdal som študentom moje doterajšie skúsenosti – a aj oni mne.
  • Stal som sa viac tolerantný voči iným ľuďom.
  • A v neposlednom rade môžem povedať, že som spravil jedno z najlepších rozhodnutí kvôli ktorému som zažil nezabudnuteľné leto na ktoré budem ešte dlho spomínať.

Po tejto stáži som zmenil úplne názor na Rumunsko a je to krajina do ktorej sa ešte určite vrátim!

– Paľo Hriňa, Rumunsko, Global Volunteer

Ako mi moja AIESEC skúsenosť pomohla nájsť ďalšie uplatnenie

„AIESEC dáva mladým ľuďom možnosť získať praktické skúsenosti, rozvíjať svoj potenciál a lepšie sa tak v budúcnosti uplatniť na trhu práce,“ – približne takouto vetou ma oslovovali ešte v prvom ročníku rôzne plagátiky rozmiestnené po budove či na facebooku. A keďže čo sa týkalo „získavania praktických skúseností“ som bola vždy filatelista (od predavačky v stavebninách, cez všetky klasické supermarketové brigády, reštaurácie a kúpaliská), tak som si, samozrejme, povedala „prečo nie?“ Netrvalo však dlho aby som pochopila, že toto bude úplne iná skúsenosť, aj keď s tými predtým mala predsa len niečo spoločné – nemala absolútne nič spoločné so mnou, s mojim štúdiom alebo s tým „čo by som niekedy v budúcnosti chcela robiť“ (aj keď rovnako ako zvyšných 80% študentov som nemala ani len potuchy, čo robiť chcem).

Bolo však načase si trochu rozšíriť svoje obzory, ideálne sa naučiť niečo nové a okoreniť vysokoškolské štúdium aj nejakou zaujímavou a prínosnou aktivitou – veď to predsa bude v životopise vyzerať dobre. Vtedy som ani len netušila, že sa to v tom životopise naozaj zíde.

A tak som sa pridala do tej toľko spomínanej a prezentovanej študentskej organizácie. Organizovali sme rôzne projekty, podujatia, stretávali sme sa s ľuďmi, viedli tímy a stretnutia… tvárili sme sa ako profesionáli, no pritom sme fungovali systémom pokus – omyl. Maximálne neprofesionálne, však? A ešte k tomu všetkému to zaberalo dosť významný podiel môjho vysokoškolského voľného času. Asi takto vnímalo moje ne-AIESEC-árske okolie to, čomu som sa venovala. Proste sme sa tam na niečo hrali.

Realita bola však omnoho iná. Iste, zo začiatku som mala pocit, že je to len voľnočasová aktivita, že si dačo vyskúšam a bude to celé taký malý úlet, zážitok. Veľmi rýchlo sa to však zvrtlo. Veci, ktoré som robila boli nové, zaujímavé, dostala som skutočnú zodpovednosť a zistila, že to, čo tu robíme má aj ozajstný vplyv na naše okolie, na iných ľudí, no najmä na nás.  Mala som okolo seba desiatky úžasných, talentovaných a skúsených ľudí, ktorí mi pomáhali a učili ma, ale nie formou prednášok. Veci som si priamo skúšala v praxi. Bola som možno trošku „hodená do vody“, ale učiť sa z vlastných chýb a reálnych situácií mi vždy dávalo omnoho viac než len niekoho počúvať hovoriť o abstraktných veciach.
Tak si to predstavte. Čerstvá prváčka na univerzite sa zapojí do aktivít medzinárodnej organizácie vedenej iba študentmi. A zrazu sa ocitne v prostredí, ktoré funguje takmer ako reálna korporácia, dostane za úlohu viesť tím ľudí, ktorí sú často starší od nej a je zodpovedná za to, že iní študenti vycestujú na stáž v zahraničí, či sa musí postarať o zahraničných študentov, ktorí sem prídu na projekt (ktorý bolo samozrejme najprv potrebné zorganizovať). Chodí na stretnutia s riaditeľmi škôl, či manažérmi firiem, dostala som sa dokonca na stretnutie s pani primátorkou, prezentuje pred desiatkami študentov napriek svojej tréme. Časom má na sebe oveľa väčšiu zodpovednosť – musí sa snažiť ľudí, s ktorými pracuje, viesť a motivovať, pomáhať im, učiť ich to, čo sa doteraz naučila ona…

Tri roky som v AIESEC pracovala v oblasti manažmentu a tak trochu aj financií – dve oblasti, ktoré som pri rozhodovaní sa o svojej budúcnosti vylúčila ako prvé. Nikdy som o týchto veciach nič nevedela a nemala som ani záujem niečo vedieť. A úprimne, počas toho, ako som to všetko v AIESEC robila, som to nevedela takto pomenovať. To prišlo až neskôr, keď som si začala hľadať zamestnanie.

Pri prezeraní si pracovných ponúk som odrazu zistila, že tie popisy mi vôbec nie sú neznáme, že viem čo znamená toto aj tamto, a že sa veci, ktoré ma tak bavili v AIESEC dajú robiť aj inde. Projektový manažment mi celkom prirástol k srdcu, a dokonca som zapracovala skúsenosti z neho aj do svojej bakalárky (ktorá samozrejme s niečím takým nemala na prvý pohľad vôbec nič spoločné). A nie len, že som tým veciam rozumela, ale vedela som ich aj robiť.

Na výberovom procese nás bolo dokopy asi 30. Bola som tam najmladšia a asi jediná, ktorá nemala v tejto oblasti žiadne „ozajstné“ pracovné skúsenosti. V momente, keď som sedela na pohovore ma ešte len čakali bakalárske štátnice. A kde som teraz? Som projektovým špecialistom pre zahraničnú firmu pôsobiacu na Slovensku. Pracujem v tíme, úspešne som medzičasom zoštátnicovala a ako čerstvý absolvent už nejaký ten čas vyvraciam fámy o tom, ako „všetci aj tak skončíme na úrade práce“. Prácu mám iba a vďaka tomu, čo som sa naučila v AIESEC.

A čo s mojou školou? Študovala som prekladateľstvo a tlmočníctvo, ktoré by som si rada dokončila aj na magisterskom stupni. Že to nemá nič spoločné? Ale má. V hlave mám už teraz zopár zaujímavých nápadov ako by som prepojila štúdium s týmito skúsenosťami. Ale AIESEC mi dal ešte niečo oveľa cennejšie. Schopnosť myslieť inak. Hľadať nové riešenia, spájať to, čo „nemá nič spoločné“ a využívať všetko, čo viem. Popri výške som sa nemohla rozhodnúť pre nič lepšie. Žiadna brigáda, ktorá mi síce priniesla nejaké tie drobné, mi nedala toľko, ako tie tri roky práce „zadarmo“. A aj napriek tomu, že už aktívne v organizácii nepracujem, stále zisťujem nové veci, ktoré som si predtým neuvedomila.

Myslím, že AIESEC mi dal viac, ako si momentálne myslím. Budem to asi postupne objavovať ešte veľmi dlho, pretože viem, že chcem ďalej spájať nespojiteľné, a že si môžem vybrať takmer akúkoľvek profesionálnu cestu. Nie preto, že viem všetko, ale preto, lebo najviac cenení sú mladí ľudia, ktorí sú proaktívni, odvážni a hľadajú „ako“ a nie „prečo“. To ostatné sa dá naučiť.

4 chyby, ktoré sa mi oplatilo spraviť v AIESEC

Častokrát sa ma ľudia pýtajú, čo mi ten AIESEC dal.

A častokrát im neviem odpovedať, pretože by moja odpoveď trvala buď hodinu a pol alebo by z nej vôbec nepochopili, o čo všetko tu vlastne ide.

Ale postupom času som si uvedomila, že nič necharakterizuje moju cestu v tejto organizácii viac, ako množstvo chýb, ktoré som spravila. A prajem každému, aby tie isté chyby spravil tiež, radšej teraz, ako neskôr, keď to môže mať omnoho väčší dopad na jeho kariéru.

Chyba číslo 1.

Začneme zľahka. Môj prvý nedodržaný deadline. Okej, nebol tak celkom prvý, ale od tejto udalosti sa už na nedodržanie termínu pozerám celkom inak, ako kedysi, keď som si zabudla domácu úlohu a uprosíkala učiteľku, aby som jej to mohla priniesť na ďalší deň.

V AIESEC si uvedomíte situácie, kde aj najmenšie oneskorenie v konečnom dôsledku vyústi do preplánovania všetkého, na čom ste pracovali posledný štvrťrok. Tým pádom, som mala príležitosť naživo si vyskúšať, aké to je, sklamať svojich kolegov, team leadera, v podstate všetkých, ktorí od mojich výsledkov záviseli. A tá hanba, že to všetko sa vlastne stalo kvôli mojej lenivosti…

Chyba číslo 2.

Neuvedom si vážnosť tvojich slov. Je úplne prirodzené, že až do bodu, kedy sa dostaneš do AIESEC si väčšinou v komunitách typu – rodina, priatelia, kolegovia z práce. Avšak tu, po istom čase, sa ti tvoji AIESEC-kolegovia a nadriadení stanú akousi zmesou všetkých troch spomínaných. Je veľmi ťažké odhadnúť, akým štýlom sa s týmito ľuďmi rozprávať, ako reagovať na určité situácie, a podobne.

Sprav tú chybu! Aj tak ju spravíš. A potom, každým dňom a každým jedným pochybením, budeš bližšie ku schopnosti, ktorá ti umožní bez akýchkoľvek problémov komunikovať v rámci akejkoľvek skupiny. Čo by som sa nenaučila, nebyť prvých pochybení a pár spätných väzieb na neukočírované správanie a prehnané reakcie.

Chyba číslo 3.

Začni si spájať každú spoločnosť, firmu, či iné zoskupenie s princípmi fungovania organizácie AIESEC. Fungovanie AIESEC ti začne pripomínať všetko navôkol. Či sa neskôr stretneš s projektovými manažérmi alebo s ľuďmi z ľudských zdrojov, stále ti to bude pripomínať ten malý, utužený tím z tvojich AIESEC začiatkov.

Rozprávaj sa o tom so svojimi známymi, či už sú z AIESEC alebo nie. Hoci to bude častokrát ťažké, nerozprávať o tom dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni, napokon to bude mať aj tvoje okolie aspoň trocha ľahšie (ak ťa budú počúvať), pri zvykaní si na pracovnú morálku, či pravidlá v zamestnaní.

Chyba číslo 4.

Vezmi si na seba viac povinností, ako zvládneš. Angažuj sa do všetkého, čo ťa čo i len trocha zaujme. Snaž sa stíhať všetko – AIESEC, školu aj sociálny život. Na začiatku sa to nedá. Ale nevzdávaj sa! Ak to vydržíš niekoľko mesiacov, uvedomíš si dve veľmi životu nevyhnutné veci.

Prvou je, že nedokážeš zvládnuť všetko. Jednoducho to nejde, roztrhať sa na milión osobností, ktoré dokážu zvládať aj prácu, aj AIESEC aj školu, aj chodiť von na párty, jednoducho sa to nedá. Avšak…

Druhou vecou, ktorú sa pri tom naučíš je, že ak skutočne chceš, dokážeš zvládnuť skutočne veľa, pretože si budeš vedieť rozvrhnúť svoj čas rozumne.

AIESEC je jeden z mála záväzkov, ktoré ti pomôžu aj pri robení toľkých chýb zlepšiť sa vo veľa veciach, na ktoré bežne potrebuješ tréningy a dlhoročnú prax.

Tak čo povieš na priberanie v najvyšších partiách tela? Pridaj sa k nám a upgradni svoje schopnosti!

Miriam Kölešová