AIESEC Blog - Zahraničné stáže - Indonézia, Kristína

Nie je všetko zlato, čo sa blyští, alebo v skratke o tom, čo ma „naučila“ Indonézia

Kým som išla na stáž som nejaký ten rôčik pracovala v AIESEC, či už som bola zodpovedná za pobočku AIESEC Bratislava, alebo priamo pomáhala záujemcom nájsť si tú pravú stáž.  Tesne pred letom 2016 som si povedala, že by bola veľká škoda neskúsiť to, čo som sama študentom ponúkala – nezabudnuteľné zážitky, osobnostný rozvoj, zmenu života…  Viacerí vraveli, že stáž im mnohé tieto „prvky“ aj ponúkla. Tak prečo neísť tiež!

Na stáž sme sa vybrali spolu s mojim priateľom Pa

trikom a túto príležitosť sme využili, aby sme známym ale aj neznámym zo Slovenska pravidelne prinášali novinky z našej stáže Global Volunteer. Veľa sme „postovali“ na Facebook, „shareovali“ fotky alebo videá a tento blog je akýsi „výcuc“ z toho, čo všetko sa na stáži udialo.

Celý svet pokope, ale jedna nezabudnuteľná Indonézia

Prečo práve Indonézia?

Juhovýchodná Ázia ma vždy priťahovala. Asi preto, že ich kultúra je úplne iná ako tá naša. A keď mi ešte niekoľko študentov potvrdilo, že je to naozaj krásna krajina a kvalita AIESEC stáže je tam na vysokej úrovni, bolo rozhodnuté.

Ako vyzerala moja AIESEC stáž ?

Spoločne s priateľom Paťom sme sa rozhodli pre 6-týždňovú dobrovoľnícku stáž, ktorá bola zároveň profesionálna a stále sa obmieňala. Navštevovali sme a analyzovali veľmi úspešné indonézske firmy v meste Semarang a ďalší týždeň sme prezentovali pred asi 400 školákmi ohľadne podnikania.  Ďalšiu polovicu stáže sme strávili v menších miestnych firmách a „neziskovkách“ a pomáhali im so stratégiami a procesmi podľa ich potrieb a podla toho, čo sme sa za ten čas sami naučili.

Okrem veľa zážitkov som taktiež zistila, že:

 

1. Mám byť oveľa vďačnejšia za to, čo mám

Dennodenne počúvam, že ľudia sú nešťastní, pretože nemajú všetko, po čom ich duša „túži“. Veľakrát sa radšej pozrieme na to, čo nemáme, ako na to, čo všetko máme, sme z toho negatívni a len nadávame.

Jednou z vecí, ktoré si zo stáže odnášam je vďačnosť. V Indonézií nemajú zadarmo pitnú vodu, nemajú vyriešenú infraštruktúru, čo sa odzrkadľuje na zlom ovzduší. Ľudia nevedia ako spracovať odpad a tak ho teda hádžu do riek alebo ho spaľujú.

Chudobní sú tam naozaj chudobní. Pracovali sme v jednej štvrti (slume), kde mala väčšina rodín postavení domček z odpadu a okolo 10 ľudí spalo v jednej izbe, ledva mali čo jesť a rodičia nútili vlastné deti pracovať alebo žobrať.

2. Pracovať v medzinárodnom tíme je oveľa ťažšie, ako sa zdá

Na projekte nás pracovalo 10 a skoro všetci sme boli študenti z rôznych krajín. Zistila som, že každý z nás pracoval inak. Členovia tímu, ktorí boli z Európy a baba z USA, pracovali veľmi logicky, všetko plánovali dopredu, potrebovali všetko vedieť do detailov. Keď nebolo všetko dokonale dotiahnuté, boli „na nervy“. Ľudia z Ázie sa zas spoliehali na svoju intuíciu, všetko robili na poslednú chvíľu a boli neskutočne pozitívni.

3. Nie je všetko zlato, čo sa blyští

Indonézia nie je len miestnom nádherných pláží. Okrem krásnych pláži na Bali tu nájdete oveľa viac, ako očarujúce džungle, dymiace sopky, usmievavých a ochotných ľudí, rôznorodé zvieratá, malinké ostrovy, čarokrásne koralové útesy.

V tejto krajine nie je všetko dokonalé, ako sa môže zdať z fotiek. Majú tam veľa problémov ako spomínaná infraštruktúra, neuveriteľná korupcia, znečistenie riek a okolia, obrovská chudoba, náboženské nepokoje, veľká kriminalitu. Pre mňa to bolo dosť šokujúce, pretože ešte pred stážou som si toto miesto predstavovala ako raj na zemi.

4. Čím viac problémov, tým lepšie…

Nielen na stáži, ale aj počas cestovania sa mi často stávalo, že veci nešli podľa plánu. Či už to bol problém s nefungujúcou kartou, predavač mi vôbec nerozumel a ja som niečo súrne potrebovala, alebo som chcela zaujať večne nepozorných študentov. Čím viac problémov zažijete, tým rýchlejšie a efektívnejšie ich potom viete vyriešiť. Občas treba spomaliť, schladiť myseľ a pozrieť sa na vec z nadhľadu.

5. Daný okamih je len jeden a preto si treba užiť

Niekedy strácame negatívnymi myšlienkami príliš veľa času. A aj tak to nič nevyrieši. V Indonézií veľakrát veci nešli podľa plánu a bolo to občas veľmi, veľmi, veľmi frustrujúce. Ako napríklad situácia, keď sme ja, môj priateľ a jedna kamoška z Nemecka cestovali do mesta Semarang z výletu. Cesta mala zabrať 3 hodiny, no čo čert nechcel, trvalo to skoro 9 hodín. Najprv sme z toho boli poriadne na nervy, no už asi po 2 hodinách sme si z celej sitácie začali robiť srandu a dobra nálada nám vydržala až do konca.

 

– Kristína Fischerová, Indonézia, Global Volunteer