Články

Venezuela – Malé Benátky Karibiku

Keď sa povie slovo Venezuela, asi každému napadnú nasledovné veci: najkrajšie ženy (najviac Miss Universe), rozprávkové pláže v Karibiku a Hugo Chávez. Nebudem rozprávať o mojich 3 mesiacoch, toľko myšlienok by sa nedalo dať na tento papier. Cieľom mojej výpravy do Latinskej Ameriky bola hlavne kultúrna stáž, ktorú som absolvoval v meste Guacara, asi 2 hodiny cesty západne od hlavného mesta Caracasu. Spolu s dvomi stážistami z Mexika a Nemecka sme pripravovali aktivity pre malé deti z mesta, prezentovali sme našu krajinu a navarili národné jedlá. Čo Vám ale chcem spomenúť sú moje 2 zážitky, ktoré sa na internete alebo v cestopise nedočítate, napísal ich totižto sám život. Prvý je úsmevný, v tom druhom sa k strnulému úsmevu pridalo aj trochu strachu.

Barquisimeto, hlavné mesto štátu Lara, slnce páli ako každý venezuelský deň, teplota sa približuje 40°C. Spolu s mojimi kamarátmi z tohto mesta sa vyberieme do obchodného centra, aby sme sa trochu schladili a dali si niečo pod zub. Keďže ma hlad ženie dopredu, kráčam v čele skupinky a hľadám jedlo a toalety. Ako som tak kráčal po tom obchodnom centre, prešiel som okolo jednej lavičky, na ktorej sedelo nejaké dievča a čítalo noviny. Stretli sme sa s pohľadmi asi na dve sekundy a kráčal som ďalej. V duchu som si pomyslel: „Toto dievča asi nebude priamo Venezuelčanka, nejako sa mi to nezdá.“ Aj keď Venezuela je špecifickou krajinou sveta, kde sa farba pleti obyvateľov pohybuje od našej slovenskej až po pravú africkú, skrátka nájdete všetky typy pleti. Preto som to nechal tak a kráčal ďalej. Naraz sa chcem niečo spýtať kamarátky Thracy, ale všimnem si, že nie je pri mne, že stojí niekoľko metrov za mnou a rozpráva sa práve s tou záhadnou slečnou, ktorú som si všimol. Thracy mi ukazuje, aby som sa vrátil a prišiel za nimi. Vtedy som ešte nechápal, čo sa deje. Prišiel som k Thracy, k tomu dievčaťu a ďalším kamarátom, ktorých úsmevy už boli široké preširoké. V tom to prišlo. To dievča sa ma pýta: „Hola, cómo estás?“ Klasicky som jej odpovedal: „Gracias, estoy bien y tu?“ Potom sa na mňa usmiala a hovorí: „A hovoríš aj po slovensky?“ Vtedy som na pár sekúnd stratil reč, kamaráti sa už smiali a ja som nevedel ako mám reagovať. Vtedy si ale uvedomíte, že tento svet nie je až taký veľký, ako sa na prvý pohľad zdá. Bola to jediná Slovenka žijúca vo Venezuele, ktorú som počas 3 mesiacov stretol. Paradoxne aj ona prišla do krajiny najprv len ako stážistka a potom tam ostala žiť 4 roky. Stretnutie s Dášou z Pezinka bolo pre mňa jedným z NAJ zážitkov vo Venezuele. Teraz si Vy sami pre seba povedzte, ako by ste reagovali Vy? Alebo sa Vám to dokonca už aj stalo?

Caracas, hlavné mesto Venezuely, jedno z najnebezpečnejších veľkomiest súčasnosti a jedno z najškaredších miest sveta podľa znečistenia, ktoré je na uliciach v nespočetnej miere. Prežil som tam jeden týždeň, toto je príhoda z jedného dňa. Spolu s kamarátom Raffaelom sme sa ako dvaja stratení turisti vydali do epicentra Caracasu, teda tam, kde to žije – doslovne. Raffael sa mi priznal, že prvýkrát ide na miesta vo svojom vlastnom meste, kde žije a študuje, práve so mnou. Jeden z najväčších momentov pre nás bol, keď sme navštívili hrobku Huga Cháveza v Cuartel de la Montaña, v najnebezpečnejšej časti Caracasu a celkovo aj Venezuely. Stáť dva metre od miesta, kde je pochovaná jedna z najväčších a najkontroverznejších osobností politického a spoločenského života súčasnosti, je niečo výnimočné a takéto momenty si zapamätáte do konca života. Jeho hrobka je umiestnená a chránená ako symbol venezuelskej vlasti na najvyššom mieste v Caracase, preto sme po jej návšteve autobusom zišli do centra, kde sa začína moja príhoda. Predstavte si hlavnú cestnú tepnu v jednom z najväčších a najľudnatejších miest sveta, kde sa sústredí celá infraštruktúra. Presne po takej sme s Raffaelom išli. Nachádza sa tam okrem iných významných štátnych inštitúcií aj prezidentský palác Palacio Blanco de Miraflores, kde sídli venezuelský prezident, momentálne ním je Nicolás Maduro. Stáli sme na opačnej strane cesty na ulici, kde nebolo ani živej duše, čo nám prišlo dosť divné. Vytiahol som teda mobil a ako správny turista som si začal robiť fotky. Vtedy na nás kričí nejaký otrhaný mladík, ale Raffael mi vraví, aby sme ho nepočúvali a išli od neho ďalej mysliac si, že je to klasický venezuelský zločinec snažiaci sa okradnúť nás. Potom sme ale zistili, že pracuje s ozbrojenými strážnikmi a dáva pozor na to, aby na tej ulici nikto nebol, čím sa mi potvrdila prvá domnienka. Boli sme vládnymi strážami vykázaní z tej ulice, tak sme prešli na druhú, kde už ľudia boli. Tam si nás však zobrala pod hľadáčik ďalšia skupina ozbrojených vojakov. Musel som vysvetliť, čo robím ja – Slovák vo Venezuele, že Slovensko je krajina v strednej Európe a nie nejaký pokrm na raňajky, že AIESEC je medzinárodná organizácia, vďaka ktorej tam som a čo najviac – vojaci mi prikázali ukázať fotky v mobile a všetky, na ktorých bol odfotený prezidentský palác, som musel pred ich zrakmi zmazať. Bohužiaľ, vraj fotiť štátne súkromie je zakázané. Nakoniec sme sa s nimi ešte zasmiali a ja s Raffaelom sme pokračovali ďalej v našej ceste po spoznávaní Caracasu.

Venezuela je veľmi špecifická krajina, ja ju považujem za krajinu, ktorá na svete nemá svojho dvojníka. Čo ale toto územie trápi najviac, že na jednej strane stoja krásy krajiny ako pláže, hory, sneh, horúčavy, nížiny, prales, džungľa, a na druhej teror, kriminalita, revolúcie, boje, nepokoje, kontrola vlády a vládnucej socialistickej strany nad štátom a obyvateľmi. Nie je veľa jedincov, ktorí sa tam odvážili ísť a cestovať po krajine, avšak ja vám to dobrodružstvo odporúčam z vlastnej skúsenosti. Môžem povedať, že som prežil 3 mesiace v jednej krásnej krajine plnej pohostinných a priateľských ľudí, ktorých srdcia bijú pre slobodu a dobrý život.

VENEZUELA – ¡CONOCERLA ES TU DESTINO!

– Michal, Venezuela, Global Volunteer